Putujeme Velkou Moravou

Kreslená mapa Klasická Turistická Letecká
map Znojmo-Hradiště Mikulčice-Valy Kopčany Pohansko u Břeclavi Staré Město Modrá

Morava za Mojmíra, Rostislava a byzantské misie

Na prelome 8. a 9. storočia sa v strednej Európe vytvorili predpoklady vzniku štátneho útvaru. Jeho tvorcami sa počas 9. storočia stali Moravania, ktorí v tom čase obývali územie dnešnej východnej polovice Českej republiky, teda Moravu, a tiež úrodné oblasti západného Slovenska. Prvýkrát sa s nositeľmi toho mena stretávame v roku 822, keď sa ich „vyslanci“ zúčastnili na ríšskom sneme zvolanom do Frankfurte nad Mohanom franským cisárom Ľudovítom I. Pobožným, synom cisára Karola Veľkého. Popri ostatných účastníkoch ich pod názvom „Marvani“ zaznamenali Anály kráľovstva Frankov, Annales regni Francorum. V tom čase už určitá časť Moravanov z radov spoločenskej elity mala za sebou konverziu na kresťanstvo.

Prví kresťanskí duchovní sa na Morave objavili už na sklonku 8. storočia. Prichádzali z prostredia bavorských diecéz (Salzburg, Pasov) a kláštorov (Kremsmünster, Niederallteich) a z oblasti akvilejského patriarchátu (Aquileia, Grado, Benátky), vrátane miest na adriatickom pobreží. K roku 831 sa vzťahuje neskorá správa, že pasovský biskup Reginhar „pokrstil všetkých Moravanov“. Je bezpochyby zveličená, no naznačuje, že práve vtedy skončila úvodná, živelná fáza christianizácie moravských Slovanov a že sa začala fáza nová, v ktorej mala rozhodujúca rola pripadnúť pasovskému biskupovi a jeho kňazom.

Prvá tretina 9. storočia bola tiež dobou, v ktorej vyvrcholil vnútorný prerod naddunajských Slovanov. Na južnej Morave, najmä v Pomoraví, ale aj v Brniansku, Znojemsku, Olomoucku a sčasti aj na území západného Slovenska, hlavne v Považí až po Bratislavu, v jeho priebehu vykryštalizovalo kniežatstvo Moravanov na čele s Mojmírom, niekedy označované termínom Stará Morava. Východne od neho, hlavne v Ponitrí, existoval ďalší územný celok označovaný Nitrianske kniežatstvo. Tomu vládol vtedy ešte nepokrstený Pribina. Vzájomný vzťah oboch celkov nie je úplne jasný. Niekedy sa predpokladá, že šlo o dva samostatné, od seba nezávislé útvary, inokedy, naopak, že Nitriansko bolo bezprostrednou súčasťou kniežatstva Moravanov, teda že Pribina bol podriadeným Mojmíra.

Spočiatku azda dobré vzťahy panujúce medzi oboma kniežatstvami Moravanov sa na začiatku tridsiatych rokov 9. storočia vyostrili, až prerástli do otvoreného konfliktu. Ten vyústil v roku 833 do vyhnanstva či vypovedania Pribinu z Nitry a do jeho úteku k Ratbodovi, vládcovi Frankom poplatnej Východnej marky, len nedávno vzniknutej v miestach východnej polovice dnešného Rakúska. Mojmír potom prevzal vládu nad oboma kniežatstvami, čím položil základný kameň Veľkej Moravy. Pod týmto pomenovaním však obyvatelia vtedajšej Európy novovzniknutý útvar ešte nepoznali. V písomných prameňoch 9. storočia sa o tomto prvom západoslovanskom štátnom útvare hovorí ako o „krajine Moravanov“ alebo „panstva Moravanov“, o niečo neskôr ako o „ panstve Rastislava“ alebo „panstve“ či „kráľovstve Svätopluka“. Prvýkrát ho termínom „Veľká Morava“ v znení „hé megalé Morabia“ označil až byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogennetos vo svojom spise O spravovaní ríše – De administrando imperio – napísanom tesne pred polovicou 10. storočia.

Úvodných desať rokov existencie sa kniežatstvo Moravanov rozvíjalo v pokoji a mieri. Príčin, prečo mu bola táto šanca poskytnutá, existovalo niekoľko. Prvá tkvela v tom, že knieža Mojmír a „všetci Moravania“ už boli pokrstení (iste prehnané tvrdenie), takže s ideou boja proti pohanom voči nim Frankovia vystúpiť otvorene nemohli. V tom však asi hlavná príčina ich nezáujmu o Moravu neviazla. Tou bola skôr kríza vnútri samotnej Franskej ríše, vyvolaná ostrými dynastickými rozpormi medzi slabým kráľom Ľudovítom I. Pobožným a jeho ambicióznymi synmi dožadujúcimi sa podielu na moci. Túto krízu vyriešilo až rozdelenie ríše na tri, následne na dva celky, ktoré sa uskutočnilo vo Verdune v roku 843. Moravanom sa tak objavil nový silný sused – Východofranská ríša. Jej panovník, kráľ Ľudovít II. Nemec, tiež okamžite začal riešenie prihraničných záležitostí svojej ríše, keď o rok neskôr zasiahol do dejov na Morave, kde na prázdny kniežací trón dosadil Rastislava v domnienke, že sa mu tým podarilo vytvoriť ľahko ovládateľný satelit. Lojalita Moravanov a ich kniežaťa voči Východofranskej ríši však nemala dlhé trvanie. Už okolo roku 850 totiž Rastislav začal presadzovať svoje vlastné ciele a mocenské ambície. To v roku 855 viedlo Ľudovíta II. Nemca k tomu, aby zorganizoval rozsiahlu výpravu, ktorá mala pomery na Morave vrátiť do pôvodného stavu. Okrem plienenia území však Bavori a Frankovia nič nedosiahli, naopak, Rastislavovi bojovníci v odvete prenikli až za Dunaj, kde napáchali veľké škody. Paradoxne tak Ľudovítova trestná výprava potvrdila vzrastajúci vplyv a moc vládcu Moravanov, ktorý sa v tom čase ocitol vo faktickom postavení „kráľa“.

Územný rozsah Rastislavovho panstva je možné charakterizovať tak, že jeho mocenské ústredie sa nachádzalo v Pomoraví, kde centrami boli hradiská „Valy“ pri Mikulčiciach a „Valy“ v Starom Měste pri Uherskom Hradišti. Na Brniansku bolo centrom hradisko „Staré Zámky“ pri Líšni v okrajovej časti súčasného Brna, na juhu Moravy zas hradisko sv. Hypolita v katastri Znojma, veľmožský dvorec existoval na Pohansku pri Břeclavi. Na území dnešného Slovenska patrilo do rámca Rastislavovho panstva Považie s hradiskom Pobedim a dvorcom na Ducovom, obe pri Piešťanoch. Ďalej Nitriansko s centrom v samotnej Nitre a (teraz novoobjavované) hradisko Bojná pri Topoľčanoch, na juhozápade hlavne hradiská v Bratislave (Hrad) a Devín, obe vysoko nad Dunajom. Sféra vplyvu Moravanov z ich centier v Pomoraví tak siahala na severe približne po Olomouc, možno ešte o niečo ďalej severnejšie, na západe po Českomoravskú a Drahanskú vysočinu (minimálne po Blansko) a na juhozápade Znojmo. Na juhu potom najskôr zatiaľ len po Dyji a dolnú Moravu, prípadne Dunaj, na východe do oblasti Pohronia s tamojšími strážnymi hradiskami (napr. i Detva, Tlmače).

Po vojnovom neúspechu v roku 855 zveril Ľudovít II. Nemec správu východných území Východofranskej ríše svojmu synovi Karolmanovi. Ten sa však na sklonku roku 858 nečakane spojil s Rastislavom a spolu s ním vyhnal z Panónie Ľudovítových úradníkov. Rozpory medzi príslušníkmi vládnuceho rodu Východofranskej ríše Rastislavovi iste vyhovovali; on sám bol v tom čase na vrchole moci. Prekážalo mu však, že v cirkevnej sfére na Morave „vládnu“ Bavori a Frankovia, že nemá vlastného biskupa.

  „… Rastislav, knieža moravský, z vnuknutia Božieho a po úrade so svojimi kniežatami a s Moravanmi vypravil posolstvo k cisárovi Michalovi, v ktorom hovoril: ,Náš ľud sa zriekol pohanstva a drží sa kresťanského zákona, ale nemáme takého učiteľa, ktorý by nám pravú kresťanskú vieru vyložil, aby tiež iné kraje nás napodobnili. Pošli nám teda, pane, takého biskupa a učiteľa, pretože od vás sa vždy dobrý zákon šíri do všetkých krajov.“ Z úryvku Života Konštantínovho plynie, že knieža Rastislav v roku 863 požiadal cisára Michala III. o vyslanie biskupa a misionárov z Byzancie. Byzantský monarcha mu napočudovanie vyhovel, takže niekedy v druhej polovici roku 863 prišla na Moravu skupina kňazov a mníchov, vedená učeným Konštantínom Filozofom a jeho bratom, právne vzdelaným Metodom. Ich prvotné pôsobisko sa pravdepodobne nachádzalo na Valoch pri Mikulčiciach, zrejme pri tamojšom III. kostole, bazilike, čo bol pôvodne hlavný kostol pasovského kňazstva a teda sídlo archipresbytera, v tom čase dočasne opustené. Konštantín a Metod sa na začiatku svojej činnosti mohli plne spoľahnúť na jasnú podporu od moravského kniežaťa. Avšak už nasledujúci rok sa na mocensko-politickej scéne stalo niečo, čo túto podporu do istej miery ovplyvnilo. V roku 864 bol totiž na Devíne Bavormi obkľúčený a následne zajatý knieža Rastislav. Bol síce nútený vydať rukojemníkov a zrejme tiež zvolil na návrat už skôr vypudených bavorských kňazov na čele s archipresbyterom, stále však zostával mocným a nezávislým vládcom. Len do vnútorných dynastických záležitostí Východofranskej ríše už nezasahoval ako predtým. Opačný postoj, naopak, voči Rastislavovi teraz zaujímal starší Ľudovítov syn Karolman. Z niekdajšieho spojenca moravského panovníka sa stal jeho úhlavný nepriateľ, pretože ho otec zvýhodnil pri akte delenia Ríše a označil za svojho nástupcu. V spojenectve Ľudovíta II. Nemca a Karolmana tak Rastislavovi a Moravanom vzniklo smrteľné nebezpečenstvo. No ani moravský knieža nezostal v nečinnosti, pretože na svoju stranu získal blatenského kniežaťa Koceľa – syna svojho niekdajšieho nepriateľa Pribinu.

Medzi rokmi 864 – 867 pôsobili na Morave dve skupiny duchovenstva: jednak vzdelaní Byzantínci na čele s Konštantínom Filozofom a Metodom, sídliaci spočiatku na hradisku Valy pri Mikulčiciach a potom v Uherskom Hradišti – Sadoch, jednak bavorský klérus riadený archipresbyterom nového pasovského biskupa Hermanricha, ktorý po svojom návrate na Moravu znovu osadil III. kostol v Mikulčiciach. Musíme si uvedomiť, že Morava ešte stále predstavovala misijné územie otvorené všetkým kresťanským misionárom. Aj keď súžitie (či skôr nesúžitie) oboch zmienených kresťanských skupín bolo veľmi problematické, podarilo sa Konštantínovej skupine vychovať značné množstvo žiakov a do slovanského jazyka preložiť niektoré dôležité biblické texty a bohoslužobné formuly. Úspech byzantskej misie spočíval hlavne v tom, že pri bohoslužbách používala Moravanom zrozumiteľný jazyk, staroslovenčinu, a pre jeho potreby Konštantínom vytvorenú zvláštnu abecedu, hlaholiku. Misijné úspechy Byzantíncov iste prekážali pasovským, takže je možné predpokladať, že existoval celý rad sťažností týkajúcich sa hlavne užívania onoho nového jazyka a písma.

Okolo polovice roku 867 Konštantín a Metod, sprevádzaní svojimi byzantskými druhmi i novovychovanými žiakmi, Moravu opustili a vydali sa na Koceľovo Blatensko. Odtiaľ sa aj s ďalšími novými žiakmi a zrejme aj so sprievodnými listami Rastislava a Koceľa dostali do Benátok. Tam ich zastihli tak správy o mocenskom prevrate v Konštantínopole, ako aj pozvanie pápeža Mikuláša I. do Ríma. Vo večnom meste ich však privítal už nový pápež Handrián II., ktorý voči nim zaujal veľmi ústretový postoj. Okrem iného to tak bolo aj preto, že Byzantínci so sebou privážali ostatky veľmi uctievaného sv. Klimenta, štvrtého rímskeho biskupa, ktoré objavil Konštantín na Chersonese v roku 861. Pobyt Konštantína a Metoda v Ríme sa nakoniec zmenil na triumf. Handrián II. totiž schválil ich moravskú misiu, vysvätil Metoda a žiakov Konštantína na kňazov a nechal posvätiť liturgické knihy so slovanskými prekladmi. So zriadením moravskej diecézy však otáľal. Medzitým, niekedy na konci roku 868, Konštantín vážne ochorel a vstúpil do jedného z tamojších gréckych kláštorov, kde prijal mníšske meno Cyril. Medzi múrmi kláštora dňa 14. februára 869 zomrel a bol nakoniec pochovaný v rímskom kostole sv. Klimenta.

Aj na Morave bol rok 869 obdobím veľmi významných dejinných udalostí. Východofranský kráľ Ľudovít II. Nemec sa totiž rozhodol raz a navždy skoncovať s kniežaťom Rastislavom a vypravil Na Moravu a Nitriansko veľké vojská. Tie síce obe územia úplne vyplienili, no svoj hlavný cieľ, teda likvidáciu Rastislava, východofranský panovník ešte nedosiahol.

Na jar roku 869 sa do pohybu dostali záležitosti okolo Metoda, ktorý stále zostával v Ríme. Na žiadosť Koceľa a zrejme aj Rastislava ho pápež Handrián II. menoval najprv za svojho legáta pre slovanské územia s právom slúžiť tam liturgiu v slovanskom jazyku, následne ho vysvätil za arcibiskupa pre Panóniu so sídlom v Sirmiu. Vznikol tak zvláštny stav, keď Metod bol arcibiskupom rozsiahlej misijnej oblasti zahŕňajúcej okrem veľkých častí Panónie aj Moravu, Nitriansko a možno aj Koceľovo blatenské kniežatstvo. Šlo však o územia, na ktoré si vždy robili nárok Bavori – arcibiskupi zo Salzburgu a biskupi z Pasova. S týmto zvláštnym oprávnením opúšťal arcibiskup Metod na jar roku 870 Rím. Vieme, že iste prišiel ku Koceľovi do Blatnohradu, ktorý tesne pred jeho príchodom ostentatívne opustil salzburský archipresbyter Rihpald.

V tej istej dobe dostali nečakaný spád aj udalosti na Morave. Všetko sa začalo zradou nitrianskeho kniežaťa Svätopluka, ktorý, ako udávajú Letopisy fuldské, „… starajúc sa o vlastný prospech, odovzdal sa spolu s panstvom (regnum), ktoré držal, Karolmanovi“. Rastislav sa o Svätoplukovej zrade dozvedel, pokúsil sa ho zajať a zabiť, do pasce však padol on sám. Svätopluk potom svoju zradu dovŕšil, keď svojho strýka Rastislava odovzdal Karolmanovi. Ten následne bez boja obsadil všetky moravské hradiská a dosadil na ne franské a bavorské posádky. Do rúk sa mu dostal aj veľký poklad Moravanov, ktorý Karolman spolu so zajatým Rastislavom dopravil na regensburský kráľovský dvor svojho otca Ľudovíta II. Nemca.

Niekedy v tom čase bol za nejasných okolností zajatý aj arcibiskup Metod, ktorý potom ako väzeň bavorského vrcholného kléru skončil v cele niektorého z kláštorov, najskôr asi v Ellwangene, kde zostal nasledujúce tri roky. Knieža Rastislav skončil ešte horšie. V roku 870 bol v Regensburgu najprv odsúdený na smrť, Ľudovít II. Nemec však rozsudok pozmenil na oslepenie a trvalé uvrhnutie do ktoréhosi kláštora, kde stopy po druhom známom vládcovi Moravy natrvalo miznú.

I keď knieža Svätopluk po odchode Karolmana stále zostával na Morave, fakticky tu z poverenia kráľa Ľudovíta II. Nemca vládli kniežatá Vilhelm a Engilšalk, takže drancovanie pokračovalo. Za nie príliš vyjasnených okolností bol nakoniec uväznený a ku Karolmanovi prevezený aj Svätopluk, čím bola franská okupácia Moravy fakticky dokonaná. Moravania však túto skutočnosť neprijali a so zbraňou v ruke povstali. Do čela svojho povstania si dosadili Slavomíra, síce kňaza, no člena vládnuceho rodu Mojmírovho. Podarilo sa im dobyť mnoho hradísk, vrátane „starého mesta Rastislavovho“, čo dávalo tušiť, že Karolman bude musieť vynaložiť nemalé úsilie, aby ich opäť porazil. Azda práve preto postavil v roku 871 do čela trestnej výpravy, ktorá mala povstalcov potlačiť, omilosteného Svätopluka. No, ako vravia anály kláštora vo Fulde „… Svätopluk, keď ostatní budovali tábor, vstúpil do starého mesta Rastislavovho a ihneď podľa slovanského zvyku nedodržal vernosť, zabudol svoje prísahy a obrátil sily a snahy nie na porazenie Slavomíra, ale na pomstenie potupy, ktorú mu spôsobil Karolman. A hneď s veľkým vojskom napadol v tábore Bavorov, ktorí netušili nič zlé a menej sa strážili a mnoho z nich zajal živých, keď takmer všetkých ostatných pobil…“ Táto zdrvujúca porážka, o ktorej sa zmieňujú mnohé letopisy, znamenala nielen opätovné vymanenie sa Moravanov z područia Východofranskej ríše, ale predznamenala aj začiatok ešte významnejšej dejinnej éry, éry Veľkej Moravy.

 

„HÉ MEGALÉ MORABIA“ – VEĽKÁ MORAVA

Obdobie medzi rokmi 871 – 894 predstavuje najvýznamnejšiu etapu rano-stredovekých dejín Moravy. Je výrazne zviazané s menom Svätopluka, „kniežaťa kniežat“, teda kráľa, za ktorého vlády sa Veľká Morava etablovala na skutočnú stredoeurópsku ríšu a veľmoc. Začiatok jeho vlády však nebol nijako jednoduchý.

Starý a chorý kráľ Ľudovít II. Nemec sa len ťažko zmieroval s pomermi, ktoré na Morave zavládli po ťažkej porážke jeho a Karolmanovho bavorského vojska pri „starom meste Rastislavovom“. Kráľove vojská každoročne pustošili územie Moravanov a obliehali nepriateľa pri „veľmi opevnenom meste“, no, ako uvádzajú Fuldské anály, výraznejšie úspechy nezískala. Naopak. Zaznamenané boli prípady, keď Svätopluk náhlym prepadom zničil lode dobyvateľov na Dunaji, alebo keď dokonca aj ženy strhávali franských bojovníkov z koní a ubíjali ich palicami. To naznačuje, že úspešný boj Moravanov mal charakter všeľudového odporu. V tom čase stáli na ich strane aj Česi, ktorí dokonca vypravili Svätoplukovi nevestu menom Svätožizňa, azda budúcu matku Svätoplukovho nástupcu na tróne, Mojmíra II. Jej sprievod bol však niekde na moravsko-česko-bavorskom pomedzí prepadnutý, takže veľké množstvo svadobných darov skončilo nie v rukách moravského kniežaťa, ale v Bavorsku. Táto epizóda však nič nemení na tom, že v rokoch 871 – 873 sa Svätoplukovi a jeho Moravanom aj napriek veľkej snahe Východofranskej ríše nielenže podarilo ubrániť svoju samostatnosť, ale aj víťazne vyjsť z týchto bojov a posilniť svoje pozície.

V priebehu obranných bojov tiež došlo k opätovnému vypudeniu bavorského kléru, pričom si Svätopluk zrejme uvedomil, že vlastne nevie nič o osudoch arcibiskupa Metoda. Obrátil sa preto so žiadosťou do Ríma, kde na pápežský stolec práve dosadol Ján VIII. Ten vyvinul veľké úsilie sprevádzané dokonca aj hrozbami exkomunikácie odbojným bavorským biskupom, aby ešte stále väzneného Metoda vyslobodil a umožnil mu návrat na Moravu, k čomu došlo v roku 873. „A keď ho prijal knieža Svätopluk so všetkými Moravanmi, zveril mu do správy všetky kostoly a duchovenstvo vo všetkých mestách… tým viac sa počalo moravské panstvo rozširovať do všetkých krajín a porážať svojich nepriateľov, a to bez úhony…“ opísal akt Metodovho prijatia a následné udalosti autor Života Metodovho.

Rozširovanie panstva Moravanov v čase po roku 874, samozrejme, nesúviselo len s príchodom Metoda. Bolo umožnené predovšetkým tým, že v onom roku, vo dvorci Forchheim, ponúkol Svätopluk cez svojich vyslancov vedených Jánom, kňazom z Benátok, Ľudovítovi II. Nemcovi a Karolmanovi mierovú dohodu. Zaviazal sa v nej odvádzať ročný poplatok a zložil sľub vernosti, keď proti nemu nebudú zo strany ríše vedené žiadne vojenské akcie. Tým si uvoľnil ruky na expanziu, ktorá smerovala hlavne do oblastí, ktoré ležali mimo záujmovej sféry Východofranskej ríše. Išlo o oblasti obývané prevažne Slovanmi, nezriedka dosiaľ lipnúcimi na svojom tradičnom pohanskom náboženstve.

Expanzii vojenského charakteru väčšinou predchádzala misia významného cirkevného hodnostára. Ak neuspela, ako v prípade vládcu Vislanov na Krakovsku v južnom Poľsku v rokoch 874 – 880, nasledoval útok. Aj visliansky knieža bol nakoniec pokrstený a jeho územie sa dostalo do područia veľkomoravského panovníka. A k tomu istému došlo aj v dosiaľ pohanských Čechách v roku 883.

Zatiaľ čo v zahraničných záležitostiach panoval medzi vládnucim kniežaťom a arcibiskupom súlad, vo vnútorných cirkevných záležitostiach Veľkej Moravy vzrastali rozpory medzi Metodom a jeho žiakmi na jednej strane a opäť sa navrátivším bavorským a latinským duchovenstvom na strane druhej. Moravský vládca celý spor v roku 879 postúpil do Ríma na vyriešenie pápežovi Jánovi VIII. Rozriešenie sporu prebehlo v nasledujúcom roku za účasti arcibiskupa Metoda, ktorý sa osobne obhajoval voči vzneseným obvineniam. Výsledok je možné vyčítať z pápežskej buly známej ako Industriae tuae, najvýznamnejšej listiny k dejinám ranostredovekej Moravy. Začína sa oslovením „Milovanému synovi Svätoplukovi, slávnemu vladárovi“, z čoho plynie, že ju Ján VIII. adresoval priamo moravskému panovníkovi. Z ďalšieho vyberáme nasledujúce dôležité pasáže: „… Pohrdol si inými vládcami tohto sveta a rozhodol si sa so svojimi veľmožmi, tvojimi vernými a so všetkým ľuďom svojej zeme zvoliť si v najvernejšej láske blahoslaveného Petra, kniežaťa apoštolského rádu a jeho zástupcu za patróna a vo všetkom za pomocníka a ochrancu… za túto takú veľkú vieru a oddanosť tvoju a tvojho ľudu, objímame ťa v nesmiernej láske a s roztvorenou náručou nášho apoštolátu ako jediného syna a so všetkými tvojimi vernými ťa prijímame do svojho otcovského srdca ako Nám zverené ovečky Pána… My potom sme uznali, že je (Metod, pozn. autora) vo všetkom cirkevnom učení a zvykoch pravoverný a prospešný, i poslali sme vám ho zase späť, aby riadil jemu zverenú cirkev Božiu… Tiež onoho kňaza menom Wiching, ktorého si nám poslal, zvoleného biskupa, posvätili sme pre svätú nitriansku cirkev a prikazujeme, aby bol svojho arcibiskupa vo všetkom poslušný… Napokon, slovanské písmo nájdené kedysi Konštantínom Filozofom, právom schvaľujeme, aby v ňom zaznievali chvály Bohu, a prikazujeme, aby sa v tom istom jazyku hlásala sláva skutkov Krista pána nášho… Nariaďujeme, aby sa evanjelium vo všetkých kostoloch vašej krajiny pre väčšiu úctu čítalo latinsky, a potom, aby sa, preložené do slovanského jazyka, zvestovalo ušiam ľudu, ktorý nerozumie latinským slovám…“

Závery buly Industriae tuae sa odrazili vo všetkých sférach života Veľkej Moravy. V cirkevnej sa dostalo zadosťučinenia Metodovi, ktorý je prvýkrát titulovaný ako „arcibiskup svätej moravskej cirkvi.“ Jemu a jeho žiakom je dovolené slúžiť liturgiu v slovanskom jazyku, rovnako ako v latine. Na druhej strane je na prianie Svätopluka do Nitravy ako biskup ordinovaný Wiching, Metodov úhlavný nepriateľ. V politicko-mocenskej oblasti je najvýznamnejším počinom buly prijatie Svätopluka a jeho ľudu pod pápežskú patronáciu sv. Petra, čo v žiadnom prípade nebol bežný akt pápežskej diplomacie. Jeho význam zvýrazňovalo aj titulovanie „duchovný syn sv. Petra“ zvýraznené v prípade Svätopluka ešte prívlastkom „jediný“. To sa dostávalo len nositeľom cisárskej hodnosti alebo tým jedincom, ktorí sa o ňu uchádzali. K nim z pohľadu pápeža Jána VIII., ako sa zdá, patril aj Svätopluk, pretože práve v rokoch 877 – 881 franské impérium žiadneho cisára nemalo. Jeho mocenské postavenie bolo v tom čase skutočne neotrasiteľné. Dodajme zároveň, že pápežská patronácia sa udeľovala tým panovníkom, o ktorých sa pápež domnieval, že sa o nich v prípade potreby môže oprieť. A naopak, ochrana zo strany pápeža poskytovala „duchovným synom sv. Petra“ silnejšie mocenské pozície a potvrdzovala ich vládu. A čo je ešte dôležité – musel o ňu panovník – uchádzač požiadať. To znamená, že arcibiskup Metod alebo veľmož Zemežízeň, ktorý moravského metropolitu do Ríma sprevádzal, viezli do Ríma aj Svätoplukovu žiadosť, z čoho vyplýva, že zo strany moravského vladára šlo o premyslený akt. Zriekal sa ním „ochrany“ zo strany východofranského cisára a dával sa pod ochranu cirkvi! Mocenský potenciál novozískaný týmto spojenectvom sa ihneď odrazil v mocenskej sfére v rokoch 880 – 884.

V roku 880 Svätopluk najprv uprel svoj záujem na východný okraj svojho panstva, do Potisia. Po neúspešných rokovaniach tam v roku 882 zasiahol osobne, keď po tvrdých bojoch s Bulharmi Potisie ovládol. O niečo neskôr, ešte však v tom istom roku, zameral svoj záujem na Čechy. Medzi tamojšími predákmi si vybral prvého historicky doloženého Přemyslovca Bořivoja, aby tam prostredníctvom neho presadil svoj vplyv. Aj z toho činu je zrejmé, ako si bol vládca Veľkej Moravy istý svojou pozíciou, pretože bezpochyby vedel, že sa tým dostane do stretu s Bavormi a Frankmi. V priebehu jari roku 883 Svätoplukovi bojovníci najprv dobyli územie Čiech a hneď potom, asi počas letníc, došlo na Velehrade k Bořivojovmu pokrsteniu. Vykonávateľom krstu bol sám arcibiskup Metod, krstným otcom knieža Svätopluk. Ten tiež poskytol Bořivojovi kňaza Kaicha, s ktorým sa novokrstenec vrátil do Čiech. No reakcia tamojších pohanských predákov na seba nedala dlho čakať. Bořivoj bol vyhnaný a až do roku 885 znovu pobýval na Morave. Svätopluk sa medzitým angažoval v Zadunajsku, kde sa vojensky postavil za Ariba, markgrófa Východnej marky a jeho syna Isanrika. Urobil tak proti potomkom Vilhelma a Engilšalka, jeho niekdajších nepriateľov a správcom Panónskeho kniežatstva, ktoré bolo podriadené bavorskému kráľovi Arnulfovi. Počet Svätoplukových bojovníkov plieniacich v rokoch 883 – 884 Panóniu bol vraj vtedy taký veľký, že „jeho vojsko prechádzalo na jednom mieste od úsvitu až do súmraku“. Panónske vojny ukončil až mierový rozhovor medzi moravským vládcom a západofranským cisárom Karlom III. Tučným, ktorý sa uskutočnil v roku 884 na hore Comiano neďaleko riečky Tulln. Svätopluk cisárovi sľúbil, že ak bude Karol živý, nevtrhne so svojím vojskom na jeho územie, za čo mu boli uznané jeho územné zisky v Zadunajsku, ktoré siahali až po Viedenský les a na juhu k rieke Dráva. Okrem tohto územia a centrálnych oblastí na Morave a západnom Slovensku ovládal Svätopluk podstatnú časť severnej Panónie až po rieku Tisa, kde jeho ríša susedila s Bulharskom, na severe mu boli poplatní juhopoľskí Vislania, na západe Česi, na severozápade polabskí Srbi. Na juhozápade bola hranicou rieka Dunaj. V 80. a prvej polovici 90. rokov 9. storočia tak Veľká Morava zaberala podstatnú časť stredoeurópskeho priestoru.

V cirkevných sférach sa však znovu schyľovalo ku konfrontácii. Nitriansky biskup Wiching, vedomý si kniežacej podpory, neustával v provokáciách a očierňovaní svojho arcibiskupa, čo bolo v príkrom rozpore s nariadeniami pápeža Jána VIII. To viedlo Metoda k protiakcii, pri ktorej Wichinga exkomunikoval. Svätopluk opäť predložil spor svojich najvyšších duchovných na vyriešenie do Ríma, kde však už namiesto Jána VIII. na pápežskom stolci sedel Štefan V. A ten vyslyšal Wichinga. Arcibiskup Metod už nezasiahol, a ani nemohol, pretože 6. apríla roku 885 zomrel. Pred smrťou síce ešte stačil za svojho nástupcu označiť kňaza Gorazda, pôvodom Moravana, avšak jeho voľba v Ríme nebola akceptovaná. Najvyšším predstaviteľom cirkvi na Veľkej Morave sa tak stal nitriansky biskup Wiching. Jeho pričinením boli duchovní slovanského obradu následne z Moravy vyhnaní a niektorí dokonca predaní do otroctva. Najvýznamnejší z Metodových žiakov, napr. Naum a Kliment, skončili v Bulharsku, kde sa im od chána Borisa dostalo vrelé uvítanie a boli to práve oni, kto pri Ochridskom jazere založili rozsiahle centrum kresťanstva, živé dodnes. Naopak, na Morave po roku 885 smeli zostať len tí klerici, ktorí viedli obrad výhradne v latinskom jazyku.

V roku 887 sa novým východofranským kráľom stal niekdajší bavorský vojvoda Arnulf. O dva roky neskôr, keď zomrel knieža Bořivoj, sa v českej kotline ujal vlády samotný Svätopluk, čím sa Čechy stali bezprostrednou súčasťou Veľkej Moravy. Kráľ Východofranskej ríše, ktorá si na územie Čiech vždy robila nárok, túto novú situáciu v roku 890 potvrdil pri rokovaní s moravským panovníkom. Svätopluk zas na revanš – ako už napokon bolo jeho zvykom – formálne uznal Arnulfovu zvrchovanosť. Dohodnutý mier však nemal mať dlhé trvanie. Prvý ho porušil Arnulf, ktorý v júli roku 892 spolu so svojimi spojencami, kočovnými Maďarmi a slavónskym kniežaťom Braslavom, napadol územie Veľkej Moravy a štyri týždne ho pustošil. Aj v nasledujúcom roku ničili Arnulfove vojská krajinu Moravanov, no bez ďalšieho mimoriadneho výsledku. Nečakané rozuzlenie prišlo až v roku 894, keď „zomrel nešťastne Svätopluk, vojvoda Moravanov, pošva všetkej vierolomnosti, keď dychtiac po ľudskej krvi, obchádzal všetky susedné zemi a uvádzal ich ľsťou a klamom o zmätok“. Takto s odporom, no vzhľadom na franský pôvod autora pochopiteľne, zaznamenali smrť moravského vladára v roku 894 anály kláštora vo Fulde. Naopak, Regino z Prümu o tom istom píše, že „zomrel tiež Svätopluk, kráľ moravských Slovanov, muž medzi svojimi najrozvážnejší a najbystrejší“, čo je určite príhodnejšie hodnotenie významného, v poradí tretieho moravského vládcu.

Situácia, v akej sa Veľká Morava nachádzala po skone svojho silného panovníka, keď vládu nad ňou prebral najstarší Svätoplukov syn Mojmír II., nebola nijako jednoduchá. Z juhovýchodu silnel tlak starých Maďarov, z juhu a juhozápadu opakovane útočili Bavori, na západe vyčkávali Česi a Srbi. Moravská cirkev bola bez biskupa aj arcibiskupa, o svoje dedičské práva sa hlásil Svätopluk II., mladší syn slávneho otca toho istého mena. I keď sa Mojmír II. čoskoro prejavil ako dobrý nástupca svojho otca, postupnému rozkladu Veľkomoravskej ríše zabrániť nedokázal. Ešte v roku 894 bol nútený vzdať sa územia južného Zadunajska, čo bola nevyhnutná daň za uzatvorenie mieru s Bavormi. Potom, hneď v nasledujúcom roku, sa od Veľkej Moravy odtrhli Česi, aby sa dobrovoľne poddali východofranskému Arnulfovi a ich príklad nasledovali aj polabskí Srbi. Kríza dosiahla vrchol, keď sa na východe objavili Maďari, tentoraz aj s rodinami, so žiadosťou, aby im Mojmír II. v Potisí vyčlenil územie, kde by sa mohli usadiť. Moravský vládca im vyhovel, čím si aspoň z tejto strany načas zaistil pokoj. Ten však nemal ani doma. Síce sa mu v roku 898 podarilo obmedziť vplyv svojho mladšieho brata a zavrieť ho na ktoromsi hradisku, no výprava Bavorov ho následne oslobodila, pričom spustošila časť moravského územia. To však znamenalo ďalšie otvorené porušenie moravsko-bavorského mieru, na čo Moravania odpovedali vpádom do Východnej marky. Ovládli ju a odovzdali do správy svojmu dávnemu spojencovi, markgrófovi Isanrikovi. V roku 900 na oklieštené územie Veľkej Moravy opäť zaútočili Bavori, podporovaní už bojovníkmi z Čiech, aby tu plienili počas štyroch týždňov. Tento útok Bavorov bol však zrejme posledným, ktorý kedy proti Veľkej Morave podnikli. Stále akútnejšie nebezpečenstvo v podobe starých Maďarov totiž nakoniec, v roku 901, priviedlo oboch tradičných nepriateľov do tábora protimaďarskej koalície.

Niekedy na začiatku roku 900 pribudli z Ríma na Moravu biskupi Daniel a Benedikt a spolu s nimi arcibiskup Ján. Príchod týchto vysokých cirkevných hodnostárov si zrejme vyžiadal Mojmír II., no možné je aj to, že ich misiu u pápeža inicioval ešte knieža Svätopluk. Ján, Daniel a Benedikt ordinovali na Morave štyroch nových biskupov, čím sa konečne naplnili idey predovšetkým Metoda a Rastislava. Konečne tak opäť mohlo byť obsadené sídlo niekdajšej Metodovej arcidiecézy v Uherskom Hradišti – Sadoch, biskupský stolec v Nitre a tiež vytvorené pôsobisko pre dvoch nových biskupov, jedno zrejme v Olomouci, ďalšie azda v Mikulčiciach.

Tesne po roku 900 konečne došlo na Morave k stabilizácii pomerov, hoci krátkodobej. Jej rozloha sa ustálila na pôvodných územiach z doby Mojmíra I. a Rastislava. Nehrozilo nebezpečenstvo zo strany Bavorov ani Frankov, mladší odbojný brat kniežaťa Mojmíra II. Svätopluk II. pobýval v bavorskom vyhnanstve. Ako dosiaľ nikdy predtým bola osadená cirkevná organizácia. No na juhovýchode vzrastalo nové smrteľné nebezpečenstvo v podobe starých Maďarov.  

 

ZÁNIK VEĽKEJ MORAVY

Ako prví boli už v roku 902 Maďarmi napadnutí Moravania a o niečo neskôr aj Bavori. Jazdecké oddiely Maďarov boli však ešte odrazené. Už v roku 906 zaznamenal Annalista Saxo ďalší boj Moravanov s Maďarmi, údajne opäť víťazný. No potom správy o Moravanoch a Mojmírovi natrvalo končia, rovnako ako na dlho nie je zmieňovaná Morava. Iba v letopisoch Iuvavského kláštora je možné zaznamenať vetu o veľkej bitke pri Bratislave, v ktorej 4. júla roku 907 maďarské oddiely na hlavu porazili spojené vojská svetských a cirkevných elít Bavorska, čo znamenalo, že sa Karpatská kotlina natrvalo dostala do područia starých Maďarov. To, že medzi účastníkmi bitky pri Bratislave neboli uvedení Moravania, sa niekedy považuje za dôkaz, že Veľká Morava už vtedy neexistovala. Pre stanovenie doby jej zániku sú dôležité aj okolnosti súvisiace s kronikou Reginona z Prümu, ktorá mala byť dokončená v roku 908. Napriek tomu je v nej uvedené, že Svätoplukovi synovia vládli v „regnum“ svojho otca len krátko, a že Maďari „všetko až do základov spustošili“.

Z archeologických prameňov však vyplýva čosi iné. Zdá sa totiž, že južná polovica východnej časti centrálneho územia Veľkej Moravy, teda oblasť Nitrianskeho kniežatstva, nebola staromaďarskými nájazdníkmi na prelome 9. a 10. storočia nijako výrazne dobývaná, resp. poničená. Na tamojších hradiskách, ktoré museli byť „prvé na rane“, ako napr. Mužla-Čenkov, ležiaci pri Dunaji, len 8 km od Štúrova, alebo hradiská na Pohroní nachádzajúce sa v tzv. Slovenskej bráne, napr. Tlmače alebo Malé Kozmálovce, či hradiská v Bratislave, Devíne a na Devínskej kobyle, neboli zistené žiadne stopy požiarov, žiadne spálené horizonty a deštrukcie. Naopak, na Morave, výhradne južnej, sa stopy ničenia našli. Poznáme ich z Brna – Starých Zámkov pri Líšne, zo Znojma – hradiska sv. Hypolita, zo Strachotína – Petrovej lúky, hlavne však z Břeclavi – Pohanska a z Valov pri Mikulčiciach. Poskytujú jasné svedectvá o útokoch proti týmto hradiskám aj o ich konečnom dobytí, pri ktorom ľahli popolom zrejme nielen hradby, ale aj časti vnútornej zástavby. Rombické hroty šípov používané predovšetkým pri streľbe reflexnými lukmi, ktoré sa našli v blízkosti brán a významných objektov, podávajú svedectvo, že pravdepodobnými dobyvateľmi tu boli kočovníci, zrejme skutočne Maďari a ich spojenci. Ďalej na sever však presvedčivé stopy nejakých ničivých udalostí datovateľných do začiatku 10. storočia a zviazaných s kočovníkmi nepoznáme. Neobjavili sa v oblasti Starého Města – Uherského Hradišťa, teda Veligradu, ani na vzmáhajúcom sa Olomoucku. Na základe vyššie uvedeného je možné ponúknuť nasledujúci výklad udalostí, ktoré mohli viesť k zániku moravského štátu.

Na sklonku 9. storočia vyčleňuje Mojmír II. vo východnom pohraničí svojej ríše priestor pre novoprichádzajúcich Maďarov. Hoci spočiatku lojálni, postupne sa títo kočovníci stávajú veľmi nepríjemným susedom hlavne pre obyvateľov východnej časti jadra Veľkej Moravy, Nitrianska. Preto, keď sa starí Maďari po roku 901 rozhodli zamerať šípy svojich reflexných lukov proti nim, zvolili elity nitrianskeho kniežatstva Veľkej Moravy menšie zlo (teda aspoň pre nich): prijali ich a usadili vedľa seba. To asi vyvolalo odvetu zo strany Mojmíra II. a možno aj prípadnú protiakciu, pri ktorej sa azda niekde na Nitriansku mohla odohrať prvá osudová bitka. Mojmír II. ju zrejme prehral a so zvyškami svojej družiny a s hotovosťou obsadil hradiská na juhu Moravy, kde vyčkával. Na protiútok zrejme už nemal dostatok síl a ani nevedel, ako sa voči nemu zachovajú obyvatelia Nitrianska. Starí Maďari nakoniec skutočne zaútočili. Dosvedčujú to vyššie opísané zánikové horizonty zistené na niektorých juhomoravských hradiskách, pričom hlavný útok zrejme smeroval proti Mikulčiciam, hlavnému bodu obrany na juhovýchode centrálneho územia Mojmírovho panstva, kde sa pravdepodobne zhromaždila podstatná časť zvyšných bojovníkov a možno aj samotný knieža. Zrejme práve tu, pri Mikulčiciach, odohrala sa oná rozhodujúca bitka medzi Moravanmi a starými Maďarmi. Dokladajú ju skutočné archeologické nálezy a nálezové situácie. Po vydrancovaní mikulčického hradiska postupovali Maďari ďalej do vnútra Veľkej Moravy, najskôr k staroměstsko-uherskohradišťskej aglomerácii, Veligrade. Tá však už nebola obranyschopná, pretože neexistoval dostatok bojovníkov, ktorí by hájili dlhý pás jej vonkajšej fortifikácie. Väčšina obyvateľov Veligradu asi uprchla do okolitých lesov alebo odišla ďalej na sever, do oblasti Olomouca. Brány Veligradu preto zostali otvorené. Pred nimi stojaci zvyšní príslušníci veľkomoravskej nobility zrejme sľúbili odvádzať Maďarom vojnový tribút. Ďalej na sever preto už kočovníci nepokračovali, pretože svoj cieľ vlastne dosiahli. Moravania boli paralyzovaní, takže sa už ani nezúčastnili na bitke pri Bratislave v roku 907.

Popri možnosti okamžitého zániku moravského štátu v roku 906 sa podľa nás javí ako pravdepodobnejšia možnosť, že na Morave aj po prehranom stretnutí s Maďarmi prežívala určitá forma mocenských štruktúr lokálneho charakteru. Nakoniec však Veľká Morava ako mocenský činiteľ predsa len zanikla, stala sa minulosťou. Bol to najstarší štátny útvar stredoeurópskych Slovanov, nachádzajúci sa doslova medzi Východom a Západom. Vo svojom dôsledku do istej miery predstavoval model franskej karlovskej ríše, adaptovaný a prispôsobený moravskými Mojmírovcami na pomery slovanského prostredia Európy 9. storočia. Na neho vo svojich počiatkoch v 10. storočí nadväzovali novo sa etablujúce stredoeurópske štáty českých Přemyslovcov, poľských Piastovcov aj uhorských Arpádovcov. V tomto zmysle, hoci Veľká Morava nemala žiadny priamy nástupnický štát, bola jej následníkom vlastne celá stredná Európa.

Luděk Galuška

Nahoru
Čeština